My bývame na dedine a preto sa vám pokúsim opísať, ako to vyzerá u nás.
Náš dom je situovaný tak, že susedov máme z každej strany, teda zo všetkých štyroch . Títo naši susedia majú dohromady asi 20 psov.
Sprava – 1 vlčiak
Zozadu – 1 vlčiak
Zľava – 2 ks pouličná zmes, kríženec špica a ratlíka.
Zbytok je pohyblivé číslo, lebo sused oproti, chová poľovnícke psy. Neviem ako sa volajú, ale sú veľké, fľakaté a majú ovisnuté uši.
Vlčiaky sú v pohode, maximálne urobí haf, haf, ak sa niekto priblíži na dva metre k ich bránke. Horšie je, ak je u nás návšteva, ktorá práve vtedy sedí na záchode. Vlastne dobre, že tam sedí, nečakané vybafnutie za chrbtom, pri otvorenom okne slabšie nátury zle znášajú.
Veľkí fľakatí oproti vstávajú ráno o piatej, sú hladní, smädní a dávajú to najavo hrkotaním plechovými miskami po betóne a o mreže kotercov. Keď zbadajú pána, brešú jeden cez druhého, zavýjajú, kňučia, skrátka radujú sa . Sused si je asi vedomý, že o piatej ráno môžu niektorí ľudia ešte spať a tak ich začne ukľudňovať. Prekričať tú svorku sa mu nikdy nepodarí, zato aj tí čo ešte náhodou spali, sú už hore.
„Vône“, ktoré sa z toho dvora v 30 stupňových horúčavách, spolu s veľkými zelenými muchami valia rovno do našej kuchyne vám nebudem opisovať.
Zvlášť gurmánsky zážitok, je varenie psieho žrádla.
To sa nechajú 1-2 prasatá (mŕtve) odležať na dvore, bez ohľadu na počasie, aj niekoľko dní. Zatiaľ si šteniatka na nich cvičia svoje poľovnícke inštinkty. Potom sa to rozseká, nahádže do veľkého kotla na dvore a varí. Vonia to ohromne! Zbytok sa spláchne silným prúdom vody na ulicu, moja smola, že rovno pred naše okná.
To, že taká psia svorka si má celý deň aj noc čo povedať, je každému hádam jasné.
Osobitný prípad sú tí dvaja zľava. Sú to neurotickí nerváci, ktorých rozčúli aj ten najmenší šuchot. Na každý pohyb a zvuk reagujú hysterickým štekaním. Rozčúli ich každá dážďovka, každý vtáčik, čo sa odváži sadnúť v záhrade. Zo zásady nepočúvajú na žiadny povel, nepomáhajú prosby, ani hrozby.
V tropických horúčavách, ktoré sme mali pred pár dňami som si mohla vybrať. Nechám zatvorené okná a budem sa dusiť vo vlastnom pote, alebo pustím dnu čerstvý vzduch a do rána budem ležať vo vyvetranej izbe, ale oko aj tak nezažmúrim. V noci sú tie malé potvory najčulejšie, aktivuje ich tuším aj to, keď sa prehodím v posteli.
Minulú noc to bolo veľa už aj na ich paničku. Asi o pol tretej, vyšla na dvor a začala im potichúčky dohovárať. To samozrejme nezaberalo, tak začala zvyšovať hlas, a pridala aj nejaké nadávky.
Na psov to neurobilo žiadny dojem, ale prebral sa jej starý a ten prekričal všetkých. Psy zaskučali, dvere pleskli a do rána bol pokoj.
O piatej sa prebrali zase tí veľkí, fľakatí, s ovisnutými ušami.
Možno by som sa aj ja mohla stať milovníčkou psov, len keby sa tým malým uvrešťaným vedľa, aspoň raz za čas vybili baterky.