Viáááánoce už prešli, Viááááánoce už prešli....

Vianoce už prešli...napadlo ma dnes ráno pri obchode. Vo vestibule pri vozíkoch stála žena v dlhej kvetovanej sukni, na čižmách jej sedel asi šesť ročný chlapec, silno poťahoval nosom, aj tak to nepomáhalo a potichúčky poplakával. Vídam ich v dedine skoro každý deň. Na starom kočiari vozia železo do zberu, alebo drevo na kúrenie. Žena malému núkala rohlík, nechcel, nevzal si ani čipsy.

Pri pokladni som narazila na známu pokladníčky, debatovali trošku viac, ako by sa patrilo a tak som bola nechtiac vtiahnutá do rozhovoru aj ja. Sem- tam na mňa niektorá pozrela, akoby očakávala, že prikývnem a zasmejem sa s nimi. „Vraj – čakajú na autobus, asi idú do ROBOTY, teraz po sviatkoch sú všade plné kontajnery urobia si druhé Vianoce. Však oni môžu mať Vianoce stále, vždy sa tam niečo nájde“.
Automatické dvere sa zatvárali a otvárali a tie dve sa bavili na ich účet dosť nahlas. V tom žena zdvihla chlapca na ruky, vyšli z obchodu, prešli cez cestu a posadili sa na zastávke do presklennej čakárne.
Keď som prechádzala okolo nich, uvidela som obrázok, ktorý ma dojal viac, ako všetky umelohmotné a aj drevené betlehemy dovedna. Ľavou rukou si chlapca pritískala a držala ho za čelo, pravou mu šúchala prsty na rukách a perami sa občas dotýkala jeho líčka, dnes vyumývaného. Predavačka si vyšla pred obchod pofajčiť a vyprevádzala známu. „Nehovorím, idú do M. tam sú plnšie kontajnery.“

Keď som doma vykladala nákup, miestny rozhlas hlásil.... pre chorobu detská lekárka neordinuje, súrne prípady ošetria v M.

Viáááánoce už prešli, Viáááánoce už prešli.....