Súkromní cigáni, tak ich raz nazvala pani v miestnom rozhlase, predávajú zeleninu, kúpite tu hrnce, nože, budík, posteľné prádlo, bagandže aj lodičky a handry podľa poslednej módy. Všetko samozrejme za výhodné ceny.
„Pani, kúpte kodené topánky. Tirittopadetát. Ne? Tiritto? Mám pekné tritká, vate týtlo, to padetát. Ne? To dvatat?
Priznávam, mám aj ja zopár modelov z tejto kolekcie. Používam to ako nočnú košeľu, alebo domáce šaty. V móde sa veľmi nevyznám, lebo sa mi stalo, že moju nočnú košeľu mala oblečenú predavačka v obchode.
Zeleninu kupujem vždy v tom istom stánku a mám pocit, že mám protekciu.
„Paradajka navrch, šalát si zoberte tento, ráno som ho trhal, zemiačky jak masielko a najsladšie melóóóne. Jaké chcete, pani? Slovenské, alebo Maďarské?“
Aj keď ich berie vždy z tej istej kopy, vie presne, ktorý je akej národnosti a tak to striedam. Raz slovenský, potom maďarský, ja s tým problém nemám.
Rada sa prejdem po tej našej „Miletičke“ a v tejto horúčave ich úprimne obdivujem, vždy sú ochotní a usmiati. Na rozdiel od niektorých predavačiek v klimatizovanej predajni.
PS
A je to tam aj s odbornou radou. Keď ma zbadala predavačka, čo mi minulý týždeň predala trojštvrťové nohavice, zakričala na mňa cez pol rínku.
„Náá, jak vám to sekne, šak ste neni vóbec tlstá. Pote sem, donésla som tý vačé čísla.“
Tak mňa takéto predavačky bavia. Úprimne.