„Kašlem na to, ich to nepoloží a ja budem mať dvacku k dobru.“
Pred obchodom som ešte kúpila červený melón a keďže som tak pekne ušetrila, dopriala som si ešte jeden žltý. Iba pre mňa.
Cestou domov presviedčam samu seba, že sa nič hrozné nestalo. Veď minule, keď mi predali starú smotanu a ja som pokazila omáčku, keď som kúpila desať vajec a v sáčku bolo iba deväť, keď som doniesla domov kyslý tvaroh...
Ako tak sumarizujem všetku tú nespravodlivosť, ktorá bola na mne vykonaná, zistím, že žltý melón chýba. Prehľadám kuchyňu, potom auto a nakoniec si uvedomím, že som ho nechala tam, kde som ho kúpila.
A je to tu! To máš za to. Mínus 50 za melón, plus dvacka za „ušetrenú“ kávu. Čistý zisk –30 SK. Hovorím si: „Pôjdeš pekne zaplatiť tú kávu a môžeš si kúpiť druhý melón.“
Odhodlane sa blížim k obchodu, keď sa cez naše malé námestíčko ozve: „Mladá pani, mladá pani, vy ste si tu zabudli ten melón.“
No nie je toto znamenie? Ak by vyššia moc chcela, aby som tú kávu zaplatila, melonárka by ma zbadala, až by som vychádzala z obchodu. Takto mi bolo jasne naznačené, že to tak malo byť. Veď, pokazená omáčka, kyslý tvaroh....a čo ja viem, čo ešte.
Zaďakujem za melón a kúpim ešte papriku, nech má tá milá trhovníčka tržbu. Keď si to tak všetko v hlave zrovnám, musím uznať, že spravodlivosť ešte existuje, samozrejme u toho, kto si to zaslúži. A ja si teraz zaslúžim veľkú misu ovocného šalátu.
Najprv naoberám černice, a potom rozkrojím ten červený. No, tento mal červený len názov. Bol taký do ružova a chuť na prd.. Ešte, že som sa vrátila pre ten žltý.
Čo vám budem hovoriť. Ten chutil ako nedozretá tekvica a putoval tiež do kompostu. Tento rok som nakúpila už pekných pár melónov. Každý bol dobrý a niektoré boli aj výborné. Takýto humus, ako dnes, to sa mi ešte nestalo.
Tento krát sa božie mlyny akosi poponáhľali. A nech mi ešte niekto povie, že spravodlivosť neexistuje.
Existuje, sviňa jedna.