Napríklad, nemohla som pochopiť ľudí, hlavne ženy, čo stále nariekali nad svojou váhou a tvrdili, že schudnúť sa nedá. Ja som bola celý život chudá, plochá a stále som túžila pribrať. Nedarilo sa mi to, nech som robila, či jedla čokoľvek. Kamarátky mi závideli a ja zase im. Prišli roky a kilečká sa pomaly, nenápadne začali usádzať aj na mojich kostiach.
Stále si vážim každé svoje kilo, ale ďalšie už nechcem, prosíííííím.
Druhá vec. Myslela som si o sebe, že som odľud, lebo nemám rada psov. Nie že by som ich vyslovene nemala rada, ale kľudne by som sa bez nich zaobišla a pes v byte ma vytáčal do nepríčetnosti. U nás bol pes vždy na dvore a stačil mu môj pohľad, aby neprekročil prah do bytu.
Pred rokom som dostala varovčíka, „len ho chvíľku povaruj“ a tá malá sirôtka už u nás zostala. So sirôtky sa vykľul pán domu, bytu, gauča a musím sa priznať, aj postele. Neviem vychovávať a cvičiť psov, nikdy som to nepotrebovala. Zato Macík je veľký drezér a celkom rýchlo mi vysvetlil, čo je pre psov to najlepšie. Ak by mi pred časom niekto povedal, že ja si pustím psa do izby, vysmiala by som ho.
Dnes priznávam, mýlila som sa. Niekedy mám pocit, že jediný, rozumný človek v našom dome, je ten pes.
No a potom sú tu ešte také drobnosti ako –
- ráno som presvedčená a pevne rozhodnutá, že upečiem ríbezľový osúch. Ortuť na teplomery (i, e, ovi, ortuťovej mašinke na meranie teploty - viď diskusia k článku) stúpa a môj názor na pečenie sa mení. K osúchu zaujímam opačný postoj a prezentujem ho v kruhu rodiny s tým vedomím, že následky si ponesiem sama.
Pod tlakom argumentov a nevraživých pohľadov uznávam, že som sa zase mýlila, prímam názor väčšiny a zapínam elektrickú rúru.
Skúsenosti vekom pribúdajú, názory sa preto môžu a musia meniť. Trvať na svojom za každú cenu, musí byť únavné. Radšej sa budem hodinu pariť v kuchyni, ako celý deň znášať tie mrazivé pohľady.
No, ale na dnes zase hlásia horúčavy a taký mrazivý pohľad.... Ešte si to rozmyslím.